Bol pekný jesenný deň. Obyčajný deň - všedný "ďalší deň strávený v škole" pomyslela som si. Som už v treťom ročníku som už v treťom ročníku a práve zazvonilo na hodinu. Bola to posledná hodina pred víkendom. Hodina slovenčiny. Práve zazvonilo na hodinu a do triedy vošla moja obľúbená vždy oranžovo naladená profesorka. Čas na jej hodinách sa tak vliekol. Sedela som v poslednej lavici a zabávala som sa sledovaním mojich vyľakaných spolužiakov. Po namáhavom dni som už nemala náladu dávať pozor na nové učivo, ktoré sa nám práve pokúšala dostať do hláv. Cítila som sa tak unavene. Viečka mojich očí boli stále ťažšie a ťažšie, nedokázala som si pomôcť a zaspala som..........
Ocitla som sa na diskotéke, kde inde ako v mojom obľúbenom klube. Hosťom tejto diskotéky bol zasa nejaký podradný DJ. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí sa perfektne zabávali, no onedlho som si všimla mojich kamarátov a spolužiakov. Ihneď som k nim pribehla. Zrazu ku mne prišiel jeden neznámy chlapec aj so svojimi kamarátmi. Nič zaujímavé, no tento bol nejaký iný. Volal sa Jakub a tancovali sme spolu. Bol to úžasný pocit. Po dvoch dňoch sme sa stretli. Slnkom ožiarená obloha sa však počas pár sekúnd zastrela tmavými mračnami a spustil sa prudký lejak. Nakoniec sme zakotvili v jednom bare. Nebola to láska na prvý pohľad. Najskôr sme boli len priateľmi. Obaja sme spolu chodili na prechádzky, do kina alebo ostali v byte a tešili sa z času stráveného spolu. Po čase sa však s Jakubom začalo niečo diať. Stretávali sme sa stále menej a menej. Vravel, že má problémy doma. No nakoniec mi povedal pravdu: "Som vážne chorý. Mám leukémiu a som v poslednom štádiu tejto choroby. NIkto mi už nevie pomôcť" . Vtedy sme sa po prvýkrát pohádali. "Prečo si mi to nepovedal skôr? Prečo si to tajil? Prečo si mi klamal ? Mohol si sa liečiť a byť zdravý! Lekári by ti určite pomohli". Slzy sa mi rinuli z očí, nedokázala som ich v tej bolesti a smútku zastaviť. "Nesklamal som ťa, len som ťa chcel ušetriť sklamania. Ľúbim ťa. Nechcel som, aby si pre mňa trpela. Aby si za mnou smútila. Je koniec. Definitívne. Chcem, aby sme sa rozišli" "To nemyslíš vážne! Ale ja ťa nechcem stratiť! Len si spomeň na všetko čo sme spolu prežili, ja ťa neopustím. Ľúbim ťa, Jakub. Nechcela som, aby sme sa pohádali. Len sa mi nepáči, že si mi nedôveroval. Prečo si mi to povedal až teraz?" "Čoraz častejšie mávam silné bolesti a určite by si si to všimla. Chcel som aby si to vedela odo mňa. Tože som chorý, som zistil práve v ten deň, keď sme sa stretli na diskotéke. Chcel som si vychutnať posledné mesiace svojho života a vnímať ho z tej krajšej stránky. Neveril som , že sa ešte zaľúbim. Zašlo to veľmi ďaleko. A nechcem ťa raniť. Preto chcem, aby sme sa rozišli. Aby si netrpela, keď budem umierať. Chcem, aby si si ma pamätala takého, aký som práve teraz"."Ale ja ťa ľúbim a chcem zostať s tebou. Až do smrti." So slzami v očiach ma prosil: "Prosím ťa, už choď! Nikdy na teba nezabudnem. Ľúbim ťa." "Aj ja ťa ľúbim. Ahoj." Nedokázala som len tak nečinne sedieť doma musela som ísť von. Šla som sa prejsť a ocitla som sa pred budovu, kde sa konala diskotéka, na ktorej som sa s ním prvý krát stretla. Vtom som zacítila, ako ma niekto objal okolo pása. Prudko som sa otočila. Bol to Jakub. Držal ma v náručí a povedal "Milujem ťa..." Stáli sme tam aj napriek dažďu no ten nám neprekážal. Verili sme, že to takto ostane navždy.....
No vtom ma vytrhol zo sna krik mojej profesorky...."ach zasa v tom najlepšom, tá si teda vie vybrať chvíľu" pomyslela som si. No keď som sa rozhliadla po triede, zrazu každí na mňa hádzal nejaký divný pohľad, vtedy som si spomenula na moje slávne vykrikovanie zo sna. "Ej bisťu, či to len všetko počuli?" vďaka bohu zazvonil zvonček. Pri odchode som si ešte stihla všimnúť moju profesorku, pozerala sa na mňa divne, divnejšie ako kedykoľvek pred tým "uvidíme sa v pondelok, a skúste nezaspať"...vedela som že to povie.