Bez mena - Katarína Srnková (hodina UVM)
Dal si mi krídla,
s tebou vedela som lietať.
Bolo to tak krásne,
nič nemôžem namietať.
Dal si mi krídla,
dal si mi aj lásku.
No teraz si preč
a ja mám len otázku.
Naše krídla sú zlomené,
ležia tu na zemi.
Tak kde je naša láska ??
Dúfam, že si zlomený.
Ja už viac neplačem,
nemá to už cenu.
Ty si odišiel,
ja potrebujem zmenu.
Na lásku už neverím.
Nie. Už ju necítim, tak som sa rozhodla,
Zlomená ? Zničená ?
Nie. Len sklamaná a slobodná.
Srdce už nemám,
zamknuté je v krabičke.
Ale nemysli si, že teraz,
si opieram hlavu pri borovičke.
Konečne mám čas,
na to, čo som nikdy nemala.
Píšem, čítam moje knihy.
Som knihomoľ, som a čo ?
Pridlho som sa klamala.
Možno ju raz znova stretnem.
Možno pri mne znova postojí.
Kto ? Láska a končne tú
zamknutú krabičku otvorí.
Čo v nej bude ?
Prach ? Piesok ? Zvyšok mojej cnosti ?
Nie budú tam obrázky.
Mojej minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.
Táto báseň nemá meno,
len ma tak napadla, ako si tu sedím.
Spolužiačka sa zasa fučí.
Máme si písať ? Ja sa na iné sústredím.
Opúšťam sa zas a znovu.
Ach. Ja som divný tvor.
Všetci píšu, pod rukou im pero horí,
ja si hlavu opieram a nedávam pozor.